Na spestrenie Vám prepíšem jeden príbeh od Jána Kránera a časom aj ďalšie :)

Závisláci a paštikári.

   "Lov a teda aj pytliactvo môžu nadobudnúť dve krajné polohy.


  
 Prvý extrém predstavuje lov čiste len kvôli potrave (mäsu), ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre život. Pud prijímania potravy, čiže sebazáchovy je základným princípom, ktorý v rozhodujúcej miere určuje správanie živočíchov.


     Sú však silné emócie, ktoré načas potlačia potrebu prijímať potravu. Popri najvýraznejšom rozmnožovacom pude, ktorým sa realizuje princíp zachovania rodu, k ním patrí aj lovecká vášeň, ktorá môže v druhej krajnej polohe nadobudnúť formu neovládateľnej náruživosti, keď človek neloví pre mäso, ale kvôli vzrušeniu a euforickým zážitkom pri poľovačke a pocitu šťastia pri  pohľade na cennú trofej.


     Ak má človek dosť peňazí, môže si prenajaťi či kúpiť vlastný revír a poľovať do úmoru. To však totálnym závislákom nestačí - k plnému zážitku potrebujú efekt zakázaného ovocia, vedomie, že poručujú zákon, adrenalín, ktorý vyplavuje do krvi riziko, že ich prichytia. Kvôli tomu pytliačia aj majetkovo výborne situovaní jednotlivci - praví adrenalínoví závisláci.


     Možno zovšeobecniť, že len pre mäso lovia tí najchudobnejší, ktorí iným spôsobom nedokážu zahnať hlad a adrenalínovými závislákmi sa stávajú finančne sebestační, pomerne zámožní jednotlivci, ktorí majú dosť prostriedkov i času, aby uspokojili svoju vášeň.


     V skutočnosti to nie je také jednoduché - aj hladujúci pytliak môže byť náruživým závislákom a aj z finančne zabezpečeného poľovníka sa stáva "paštikár", ktorý bez zábran zabíja zver len kvôli mäsu.


     Napokon, extrémne polohy sa v širokej škále rôznych typov lovcov prakticky nevyskytujú - každého vo väčšej či menšej miere motivuje zverina či cenná trofej na jednej strane a silné zážitky na strane druhej


     Výkonné tereňáky, automatické zbrane, silné reflektory, prístroje na nočné videnie a infrazameriavače pomohli najmä "mäsiarom a paštikárom", ktorí sa neštítia vraždiť budúce i vodiace matky, zabíjať vysokú, srnčiu či čiernu zver v čase zákonnej ochrany, keď by sa mala zotaviť po dlhej a krutej zime, a používať akékoľvek, najmä zakázané spôsoby lovu.


     Na druhej strane, adrenalínoví lovci silných zážitkov to dnes majú zložitejšie ako naši predkovia v časoch, keď hrozilo, že za každým kríčkom číha četník, žandár či horár s odistenou puškou. Vtedy pytliakovi naozaj išlo o život.


     Donedávna sa prichytenému páchateľovi v podstate nič nestalo, veď išlo len o priestupok. Aj dnes, keď je pytliactvo posudzované ako trestný čin, sú tí najväčší, to znamená najvplyvnejší pytliaci v podstate nepostihnuteľní. Väčšinou patria do politicko-podnikateľskej mafie, ktorá ovláda miestnu správu, políciu, prokuratúru a súdnictvo. Zavrú len bezvýznamných chudákov, ktorí pytliačia z núdze.


     A tak bohatí a vplyvní adrenalínoví závisláci, len ticho závidia skutočným pytliakom, ktorí sa v minulých storočiach zakrádali zvieracími prťami -  ozbrojení len vojenskými puškami bez optiky - v prevrátených kabátoch a s tvárami začiernenými sadzami, aby ich nik nespoznal. Také zážitky sa nedajú kúpiť ..."