piatok 18. júla 2014


Ďalšia z mojej tvorby...

Srdce moje žiali, keď hory sa jej máli,
keď nevidí krásu Manínov, slza v oku páli.
Ponáhľam sa domov, srdce začína mi  konečne biť
vkročím do hory, privriem oči, nadýchnem sa, začínam žiť.

Cítim voľnosť, čerstvý vzduch po daždi,
vysoká vychádza skôr na pašu,
To ticho, všeliek mal by vyskúšať každý,
milujem tú krásnu prírodu našu.

Prosím Boha nech prežiť ďalší deň tu smiem,
nech vidím krásu zveri, nech o nej niečo viem.
Chápať lesu,  poznať v ňom život i jeho krásu,
 splniť si sen i napriek nepriazni pozemského času. 

štvrtok 17. júla 2014

Poďakovanie

Dovoľte mi aby som sa Vám  poďakovala, že môj blok pozeráte a pevne verím, že aj čítate. Rada prijmem Vaše návrhy ako ho vylepšiť. :)


I think that is  time, when i must thank every people, who reading my pege. It is for me honour and big motivation. I hope that, me page you´ll visitet. With sincelery  Smatan :) (Sorry, my English is horrible... )


pondelok 14. júla 2014

Spojme sily a bojujme za lepšiu mienku!!!



    Nedá mi to, ako stále dookola počúvam a čítam jednotlivé články, príspevky i komentáre ľudí, ktorí nevedia o čom v skutočnosti je poľovníctvo. Mám 19 rokov, poľovníčkou som len nepatrného pol roka a som nezaradený člen. Neskutočne ma ubíja to, ako nepoľovnícka verejnosť nemá dostatok informácií, vedomostí o tom, čo je poľovníctvo. Vidia nás ako vrahov, ktorí si potrebujú naplniť mraziaky mäsom. Nevidia alebo skôr nechcú vidieť skutočnosť. Prečo si pred ňou zakrývajú oči, uši?  Iste, nájdu sa medzi nami i tí, ktorí to v skutočnosti  robia zlé "meno" poľovníctvu aj nám, poľovníckej verejnosti. Ale prečo by sme mali za to trpieť všetci a byť takto neprávom označení za vrahov, "pečienkárov" a iné ďalšie názvy, ktoré ma v rýchlosti teraz nenapadnú.
     Ako bojovať za dobrú mienku o nás ?
Spojme sily všetci poľovníci, ktorí nechceme byť už viac očierňovaní. Dá sa bojovať všelijako a viem, že je to "beh na dlhé trate". No najviac ma oslovuje azda forma prednášky s praktickým využitím. Ukázať ľuďom o čom v skutočnosti poľovníctvo je. Netreba sa nepoľovnej verejnosti venovať len v mesiaci jún (mesiac poľovníctva a ochrany prírody) ale neustále po celý rok, tak ako ochraňujeme prírodu. Rada budem ak budeme proti tomu bojovať. Netreba si povedať, že kašlem na to. Treba sa tomuto problému postaviť do očí a začať ho riešiť.
  
      Pevne verím, že spojíme sily a vrhneme spoločne dobré svetlo na poľovníctvo.

    
     (Rada prijmem Vaše skúsenosti, názory a rady ako môžeme riešiť tento problém. Písať môžete na môj mail: smatan.kristina@gmail.com . Vopred Vám ďakujem!)

Na spestrenie Vám prepíšem jeden príbeh od Jána Kránera a časom aj ďalšie :)






Závisláci a paštikári.






   "Lov a teda aj pytliactvo môžu nadobudnúť dve krajné polohy.


  
 Prvý extrém predstavuje lov čiste len kvôli potrave (mäsu), ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre život. Pud prijímania potravy, čiže sebazáchovy je základným princípom, ktorý v rozhodujúcej miere určuje správanie živočíchov.


     Sú však silné emócie, ktoré načas potlačia potrebu prijímať potravu. Popri najvýraznejšom rozmnožovacom pude, ktorým sa realizuje princíp zachovania rodu, k ním patrí aj lovecká vášeň, ktorá môže v druhej krajnej polohe nadobudnúť formu neovládateľnej náruživosti, keď človek neloví pre mäso, ale kvôli vzrušeniu a euforickým zážitkom pri poľovačke a pocitu šťastia pri  pohľade na cennú trofej.


     Ak má človek dosť peňazí, môže si prenajaťi či kúpiť vlastný revír a poľovať do úmoru. To však totálnym závislákom nestačí - k plnému zážitku potrebujú efekt zakázaného ovocia, vedomie, že poručujú zákon, adrenalín, ktorý vyplavuje do krvi riziko, že ich prichytia. Kvôli tomu pytliačia aj majetkovo výborne situovaní jednotlivci - praví adrenalínoví závisláci.


     Možno zovšeobecniť, že len pre mäso lovia tí najchudobnejší, ktorí iným spôsobom nedokážu zahnať hlad a adrenalínovými závislákmi sa stávajú finančne sebestační, pomerne zámožní jednotlivci, ktorí majú dosť prostriedkov i času, aby uspokojili svoju vášeň.


     V skutočnosti to nie je také jednoduché - aj hladujúci pytliak môže byť náruživým závislákom a aj z finančne zabezpečeného poľovníka sa stáva "paštikár", ktorý bez zábran zabíja zver len kvôli mäsu.


     Napokon, extrémne polohy sa v širokej škále rôznych typov lovcov prakticky nevyskytujú - každého vo väčšej či menšej miere motivuje zverina či cenná trofej na jednej strane a silné zážitky na strane druhej


     Výkonné tereňáky, automatické zbrane, silné reflektory, prístroje na nočné videnie a infrazameriavače pomohli najmä "mäsiarom a paštikárom", ktorí sa neštítia vraždiť budúce i vodiace matky, zabíjať vysokú, srnčiu či čiernu zver v čase zákonnej ochrany, keď by sa mala zotaviť po dlhej a krutej zime, a používať akékoľvek, najmä zakázané spôsoby lovu.


     Na druhej strane, adrenalínoví lovci silných zážitkov to dnes majú zložitejšie ako naši predkovia v časoch, keď hrozilo, že za každým kríčkom číha četník, žandár či horár s odistenou puškou. Vtedy pytliakovi naozaj išlo o život.


     Donedávna sa prichytenému páchateľovi v podstate nič nestalo, veď išlo len o priestupok. Aj dnes, keď je pytliactvo posudzované ako trestný čin, sú tí najväčší, to znamená najvplyvnejší pytliaci v podstate nepostihnuteľní. Väčšinou patria do politicko-podnikateľskej mafie, ktorá ovláda miestnu správu, políciu, prokuratúru a súdnictvo. Zavrú len bezvýznamných chudákov, ktorí pytliačia z núdze.


     A tak bohatí a vplyvní adrenalínoví závisláci, len ticho závidia skutočným pytliakom, ktorí sa v minulých storočiach zakrádali zvieracími prťami -  ozbrojení len vojenskými puškami bez optiky - v prevrátených kabátoch a s tvárami začiernenými sadzami, aby ich nik nespoznal. Také zážitky sa nedajú kúpiť ..."